Ostatný album OM sa našťastie podaril. Podľa Cisnerosovho otráveného výrazu na tohtoročnom koncerte v bývalom viedenskom bitúnku to vyzeralo, že mu scéna a neustále točiace sa kolesá hudobného priemyslu v podobe nekonečných reedícií, reunionov a kolaborácií opäť vzali chuť tvoriť.

OM pritom nikdy predtým nemali lepšiu pozíciu než teraz. Cisneros už nie je známy len ako bývalý člen kultových SLEEP, ale už niekoľko rokov najmä vďaka pôsobeniu v OM.

Pravda, najmä slávna minulosť dodávala najmä v začiatkoch súčasnému pôsobisku božskú auru. Podobne to bolo v prípade nedotiahnutého projektu hviezd SHRINEBUILDER, ktorý, žiaľ, výrazne zaostal za očakávaniami.

Možno preto aj tohto roku vypočul s Mattom Pikom volanie po reunione SLEEP a spolu odohrali niekoľko koncertov, vrátane exkluzívnej show na obľúbenom Roadburne.

Naproti tomu vyšla celkom zbytočná a znovu definitívna reedícia kultového monolitu „Dopesmoker“.

Pôvodný koncept basy, bicích a monotónnej obradnej recitácie sa počnúc „God Is Good“ otvoril ďalším vplyvom. Jednak nahradením minimalistickej hry Chrisa Hiakusa virtuóznym Emilom Amosom od blízkym východom podobne ovplyvnených GRAILS. Ale tiež postupným zaraďovaním exotickejších nástrojov a samozrejme spoluprácou s Robertom A.A. Loweom z LICHENS, ktorý už do OM pravidelne prispieva tamburou a exotickými nápevmi.

Tradičný ikonický obal (tohto roku s Jánom Krstiteľom) dáva tušiť, že aj „Advaitic Songs“ bude skôr o zdokonaľovaní a dolaďovaní vlastného štýlu a vízie než prekvapením. V prípade OM to vôbec nemusí vadiť.

Zásluhou intra „Addis“, v ňom odspievanej hinduistickej mantry a trochu rozťahaného outra „Haqq al-Yaqin“ ide azda o prvý album OM, ktorý poslucháča z meditatívnej nálady nevytrhne náhlym koncom.

Uprostred sú vložené tri rozsiahle kompozície so všetkými atribútmi typickými pre OM tak, ako ich poznáme. Rozsiahle plochy sú aj tu spestrované tamburou, violončelom a husľami. Kým v „Gethsemane“ a „Sinai“ ide o veľmi funkčné a občasné spestrenie, v „State Of Non-Return“ sláčiky chvíľami prekračujú hranicu, za ktorou už pôsobia nadbytočne a neraz aj úsmevne.

V kontexte postupného rozvoja tvorby OM je včlenenie nových nástrojov viac-menej nevyhnutné, no na „Advaitic Songs“ paradoxne najlepšie fungujú tradičné pasáže s neustále premenlivou hrou Amosa a dominanciou mohutnej basy odosobnene recitujúceho Cisnerosa.

Práve vtedy s absolútnou ľahkosťou a prirodzenosťou plynúce desaťminútové úseky vťahujú do hypnotizujúcej monotónnosti.

Absolútna ľahkosť a prirodzenosť, hudba tvorená bez kalkulácie a prílišného premýšľania. Niečo podobné tohto roku názorne predviedli veteráni NEUROSIS.

Tým sa však paralely nekončia. Steve Von Till nám kedysi hovoril o symbolickej špirále, po ktorej postupujú k akémusi stredu. Podobné možno povedať aj o OM, len s malým a podstatným rozdielom, že kým pre NEUROSIS je spomínaný stred cieľom, pre OM akoby bol len východiskom ich umeleckého putovania.